Kiežby tomu tak bolo. Pri počúvaní pesničky „Dokedy, vy hajzli" od Mariana Greksu, ktorá sa mimochodom veľmi dobre vynímala na námestí aj vďaka absencii zvyšku kapely, ma však prešiel mráz po chrbte (ostatnú časť tela som už totiž mal skrehnutú), keď som si uvedomil, že tak ako autor pesničky, aj my bežní ľudia si túto otázku kladieme pomaly 20 rokov. No, žiaľbohu, alebo aj chvalabohu, že žiaľbohu, ako všetci vieme, pán Kraus sa v Pelíškach vo svojom slávnom výroku sekol (minimálne) o 20 rokov. Spomínam si, ako som sa v roku 1999 zabával na tejto pasáži slávnej českej komédie, vediac, čo všetko si postavy filmu budú musieť ešte odžiť, kým sa dočkajú konca socializmu. Vnímal som tú tragikomickosť okamihu a neznalosť, resp. naivitu filmových postáv, ergo ľudí žijúcich v Československu na prelome rokov 1967/68. Ja a ostatní diváci sme predsa vedeli ako to celé dopadne. Navyše, pre mňa bolo nepredstaviteľné, že na pád totality museli ľudia čakať tak dlho, veď dvadsať rokov, to je skoro jedna celá stratená generácia. Tak dlho som ja vtedy nebol ani na svete, jednoducho nepredstaviteľné. To za mojich čias sme dokázali mečiarizmus skoliť za pár rokov.
Áno, trápne sa cítim pri písaní týchto riadkov. Keď sa obzriem späť, na seba, na nás. Koncom deväťdesiatych rokov sme boli možno ešte naivnejší ako tie postavy v komédii, lebo sme verili, že sme nadobro skoncovali s mečiarizmom. Mečiar je už na vedľajšej koľaji, no mečiarizmus nie je o persóne, ale o systéme moci, ktorý má na háku práva a blaho občanov. Ide o systém, ktorý má zabezpečiť beztrestnosť mocných, ich mecenášov a umožniť rozkrádanie peňazí občanov SR pred ich vlastnými očami, presviedčajúc ich, že čierna je biela a biela je čierna. Ide o systém využívajúci všetky dostupné prostriedky štátnej moci, vrátane manipulatívnych a mafiánskych praktík. Počas 20-ročnej existencie nášho mladého štátu bol 15 rokov na jeho čele alebo ho riadil striedavo, či súčasne triumvirát Mečiar-Gašparovič-Fico. Napriek vyhláseniam Fica o neprijateľnosti zvyšných dvoch protagonistov, práve s nimi si najviac rozumel, podobne ako s ich chlebodarcami, ktorí napokon prebehli na jeho stranu. To isté môžeme povedať aj o vzťahu Gašparoviča s Mečiarom, keď napr. aj po odlúčení Gašparovič vymenoval bez reptania Mečiarovho človeka Harabina na čelo slovenskej justície, dokonca dvakrát. Opakujem, dokopy 15 rokov samostatnosti SR sú na vrchole štátnej moci! Dvadsať rokov boli všetci nepretržite vo vrcholovej politike. A my si nahovárame, že mečiarizmus z temných 90-tych rokov je dávno za nami? Ako je možné, že v parlamentnej demokracii, v krajine, kde každý frfle, ako je tu všetko na nič a všetko sa rozkradlo, ľudia volia v demokratických voľbách 20 rokov opakovane tých istých politikov? Čiastočne odpoveď nájdeme v definícii mečiarizmu, ktorú som načrtol vyššie. Nemalou mierou sa na tomto stave podieľa aj naša dobrá ale, žiaľ, veľmi selektívna pamäť. Koľkí bežní voliči Smeru-SD majú doma v šuflíkoch odložené plagáty, kalendáriky, matriošky s podobizňou Mečiara? Mnohí, aj keď mu už dnes nevedia prísť ani na meno. Oni sú tiež presvedčení ako my o tom, že mečiarizmus už neexistuje a popierajúc vlastné rozhodnutia z minulosti Vám do očí povedia, že dosť bolo Mečiara, teraz je tu Fico. Systém moci, ovládanie všetkých dôležitých postov v štáte sa, žiaľ, stále nezmenil a preto si musíme ako prvý krok k náprave priznať, že mečiarizmus nám tu vládne dodnes, len s inou tvárou.
Ale dosť bolo pesimizmu. Ako som spomínal, otázka, ktorú sme sa včera pýtali pred prezidentským palácom, zaznela prvýkrát takmer 20 rokov dozadu z úst Mariana Greksu. Vtedy tým hore viacerí z nás rovnako predpovedali to „pelíškovské": rok, maximálne dva. Ak teda správne počítam, blížime sa k ďalšiemu historickému míľniku a teda máme možnosť uchopiť kormidlo našej spoločnej lode a zmeniť jej nesprávne smerovanie. Reči by boli, ale to kormidlo sa bez našich činov samo nepohne. Poviete si, že tú väčšinu nepretlačíme. Verte, väčšina občanov SR je rozumná, poctivá a spravodlivá. Čo sa nevylučuje so skutočnosťou, že každý máme svoje chyby a trpíme generáciami zdedenou selektívnou pamäťou. Ja viem, znie to ako klišé. No na jednom ilustratívnom príklade sa pokúsim Vám dokázať, že je to holý fakt.
Predstavte si, že by ste sa pred niekoľkými rokmi, alebo stačí pred mesiacom, pýtali ľudí po celom Slovensku, starých, mladých, vzdelaných, nevzdelaných, bohatých, chudobných, pravičiarov, ľavičiarov, či by vo voľbách dali hlas politikovi, ktorého priateľ by bol nešťastne zastrelený pri poľovačke a na otázku, kde sa v tom čase nachádzal, by Vám dvakrát preukázateľne klamal a nakoniec by Vám povedal, že Vám nič nepovie, lebo je to tajné. Navyše, ak by ste o tom písali, dal by za to na Vás trestné oznámenie. Ak by väčšina z nás bola hlúpa, zlá, obmedzená, muselo by Vám na takúto otázku kladne odpovedať niekoľko ľudí. Stavím sa, že aj keby ste sa to opýtali najvernejšej babky demokratky, presvedčeného komunistu alebo znechuteného ex-voliča pravice, drvivá väčšina, ak nie všetci, by vám odpovedali, že by takého politika nevolili a mnohí z nich by Vám aj názorne predviedli, čo by s takým jedincom spravili. Ak by ste takýto prieskum spravili dnes, výsledky by boli neporovnateľné. A prečo? Vďaka využitiu jedného zo spomínaných nástrojov mečiarizmu a to manipulácie. Ľudia, ktorí už nechcú zažiť ďalšie sklamanie zo svojho vlastného rozhodnutia. budú obhajovať svojho favorita, pretože v televízii dávali, že takéto a obdobné otázky občanov napádajú štátnosť a dehonestujú funkciu prezidenta a to predsa oni nechcú.
V blogu spomínam len jednu politickú stranu, ktorá je mne osobne najvzdialenejšia (hovoril som, selektívna pamäť), čo však neznamená, že vy si do textu nemôžete doplniť koho vy uznáte za vhodného, to je totiž nepodstatné. Podstatné je, že správne smerovanie našej spoločnosti dosiahneme vtedy, keď budeme navzájom komunikovať a viesť dialóg a tak, obe momentálne znepriatelené skupiny občanov, budú hľadať spoločnú pravdu. Nie náhodou z médií vyradili všetky relácie, kde mohol človek povedať svoj vlastný názor. Relácie čo zostali, sú len atrapou, javiskom pre politikov, kde vám povedia to, čo politici uznajú za vhodné a nie to, čo by sme my chceli skutočne počuť. Preto si zapamätajte, politici sa najviac boja toho, že im tu vyrastie občianska spoločnosť, ktorú už nedokážu manipulovať vo svoj prospech. Základom takejto občianskej spoločnosti je otvorená diskusia, ktorej malou súčasťou je, pevne verím, aj včerajšie stretnutie občanov pred prezidentským palácom.
Toto bol môj odkaz pre ľudí. A čo odkázať politikom, čo nám vládnu? Ich už nezmeníme, takže nič. Ich sa treba už len dennodenne nahlas pýtať: „Dokedy, vy hajzli...?!"
Poznámka: Autorom videa som ja. Keďže som si nezobral rukavice, viac som toho nenatočil:-)
